silvi

Johny Cash. Meno, ktoré je synonymom skvelej americkej country hudby s prvkami rock and rollu, folku a pre mňa osobne je Johny Cash vôbec tým najlepším country spevákom všetkých čias. Zbožňujem jeho texty a piesne, v podaní jeho neskutočne krásneho, hlbokého zafarbeného hlasu v každej piesni zažívam baladu v ušiach a srdci. Ako dieťa som počula jeho piesne vďaka otcovmu CD-čku, ktoré sú pre môjho otca ako fanúšika tým najväčším hudobným pokladom, stále sme si ich so sestrou púšťali dookola, proste sa nám páčili.

Vždy som vedela čo to o jeho živote, ale vždy som si pripúšťala, viac to dobré, jeho koncerty pre väzňov a tú skvelú atmosféru z koncertov, ale tak ako sa mi dobre počúvajú jeho piesne, tak sa mi ťažko čítalo a vôbec písalo o jeho neľahkom živote. Jeho ťažké detstvo, mal sedem súrodencov, boli chudobní a ako dieťa pracoval na bavlníkovej plantáži, ktorá bola viac krát zatopená.

Potom smrť jeho o dva roky staršieho brata Jacka, ktorý mal štrnásť a snažil sa pre rodinu zarobiť viac peňazí tým, že pílil drevo na elektrickej píle a keď ho zasiahol elektrický kotúč, takmer ho rozrezal na dve časti a viac ako týždeň umieral v bolestiach a dvanásťročný Johny všetko vnímal a videl ako pomaly a ťažko odchádza jeho milovaný brat, o ktorom vždy tvrdil, že je najlepším človekom na svete a bral si jeho smrť za vinu, lebo mu ju často pripisoval otec vetou: Kde si vtedy bol, v ten osudný deň. Nenormálne ťažké si pre mňa vôbec predstaviť takúto krutosť.

Po smrti brata Jacka ich otec k tomu všetkému zatrpkol a to aj voči Johnymu, ktorý si ho naopak napriek všetkému neskutočne vážil ale otcovým odmietaním súčasne neskutočne trpel a pri týchto riadkoch mi už je aj trochu do plaču. Jeho matka ho priviedla k spievaniu náboženskch piesni a bol veľmi ovplyvnený írskou muzikou z rádia a tiež gospelovou hudbou. Otec však pre jeho muzikantské nadanie nemal vôbec pochopenie a hudbu nepovažoval za živobytie, ale za veľké nič.

Na strednej škole sa venoval spevu, potom však v štúdiách nepokračoval a začal pracovať v detroitskej automobilke, neskôr na to vstúpil do armády a zoznámil sa počas cvičení so svojou prvou láskou menom Vivian,ktorú si po mesiaci vzal.

Nato bol však povolaný na základňu do Nemecka a tu si kúpil svoju prvú gitaru ako 18 ročný. Stála 20 mariek a nemala žiadnu značku, ale pre Johnyho to bola samozrejme ta naj gitara a pomerne rýchlo sa naučil na nej hrať. Po príchode z Nemecka sa Johny živil ako podomový obchodník a s Vivian mal štyri dcéry .Rád však hrával po večeroch so skupinou The Tennessee Two, neskôr Three a producent zo Sun Records vydal jeho prvé nahrávky „Hey Porter“ a „Cry, Cry, Cry“, ktoré žali u publika nesmierny úspech a naštartovali jeho kariéru profesionálneho speváka.

 Osobné a sociálne problémy jeho rodiny za hospodárskej krízy sa prejavili aj v textoch jeho piesni. V tej neskoršej kariére to boli už skôr témy ako smútok, bolesť ale tiež nádej. S jeho stúpajúcou popularitou v 60. rokoch začali aj jeho problémy s drogami a alkoholom. Počas koncertov užíval stimulanty, aby ich dokázal vôbec odohrať a drogy sa prejavili aj na jeho správaní, keď veľa krát reagoval nevypočítateľne a nervózne.

V stave omámenia aj viac krát podviedol svoju ženu Vivian. Neskôr však začal hrávať s výbornou country speváčkou a textárkou June Carterovou,ktorú poznal od detstva z novín a rádia ako detskú hviezdu. Veľmi si s ňou rozumel, páčila sa mu a zamiloval sa do nej, ona ho však stále odmietala a to bola pre Johnyho podľa mňa aj neskutočná výzva. June mala dve dcéry a dve nevydarené manželstvá, samozrejme Johnyho manželstvo stroskotalo tiež a rozviedol sa.

Veľmi ho však trápilo svedomie za to, že rozvodom trpeli najmä jeho dcéry, ktoré nadovšetko miloval. Johnny s June neskôr naspievali duet „Jackson“, ktorý  bol ocenený cenou Grammy. S drogami skončil vo svojich 36. rokoch a to len vďaka June a jej rodičom, ktorý sa odsťahovali na Johnyho sídlo aby mu pomohli so závislosťou.

Bolo to pre Johnyho ťažké obdobie, diabol menom závislosť ho pokúšala, ale June ako jeho anjel, ho vždy zachránila. 60. roky boli u Johnyho známe tým, že hrával koncerty vo väzniciach. Albumy s tématikou o väzňoch, banditoch, westerne, kovbojoch a divokom západe podával Johny pútavo a dôveryhodne, vychádzal totiž aj zo svojich skúseností a putovaní po odľahlých miestach USA. Johny Cash tak dostal nový image a bol prezývaný aj ako “ Man in Black“. Známa je aj jeho veta, že čiernu farbu prestane nosiť až keď sa skončia všetky vojny.

Johnny neskôr žiadal June asi 40 krát o ruku, ale ona ho odmietala, hlavne zo strachu aj keď ho tiež milovala. Až keď ju raz na pódiu počas ich piesne Jackson požiadal o ruku, ona súhlasila a vzali sa. Johny sa stal najmladším umelcom, ktorý bol uvedený do Country Music Hall of Fame. V 80 rokoch začal trpieť zdravotnými problémami, ktoré sa týkali jeho chorého srdca, neskôr sa k tomu pridala aj cukrovka, ale naprieč tomu vydal Johny ešte skvelé albumy, ktoré tu po ňom zostali.

Zomrel 12.septembra 2003, 4 mesiace po smrti milovanej June. Upútali ma konečné slová jeho piesne Hurt, na konci jeho života, ktoré zneli: Pokiaľ by som mohol začať znova, milión míľ odtiaľto tak by som vydržal, tak by som našiel cestu. Silné slová vtedy už slabého muža akoby vypovedali, že Johny vtedy pochopil. Pochopil minulosť, ktorá sa stala jeho prítomnosťou v starobe a zostávalo mu už len predstavovať si akoby isté veci zmenil.

Mám pocit, že on sám sa vnímal inak, úplne inak ako ho vnímame my, určite kritickejšie, ale keby som mohla niečo Johnymu povedať, tak by to bolo, že: Hey Johny, tvoj životný príbeh je z časti obsahom príbehov,každého z nás, každý sme občas slabší a občas silnejší. Pre mňa ako fanúšičku a určite aj ďalších milión tvojich fanúšikov si však legenda, ktorá nám tu chvalabohu zanechala svoju hudbu, takže vlastne samého seba.

Bol si skvelý Johny, všetká česť !!!