Mám pocit, že občas o sebe sami nič nevieme a len časom sa to nejak pomaličky dozvedáme. Človek ani nevie aké ma v sebe rezervy a čo všetko môže prežiť, keď sa toho vopred nezľakne. Niekedy nám stačí to vlastné poznanie, niekedy poznanie od iných ľudí, ale máme tu odvahu a dôveru im veriť? Sama neviem, pretože si myslím, že niečo také si môžme potvrdzovať len časom.
Čas potrebujeme nato aby sme sa uistili o správnosti našich krokov, nikdy nie sme totiž na začiatku niečoho 100% presvedčení, vždy to môže byť najviac 99,9 % a isté malé promile percenta si nechávame ako rezervu, ktorou by sme sa v prípade neúspechu utešili a utvrdili, že mi sme to predsa aj tak vedeli a snažíme sa zmieriť sami so sebou. Ale prečo to tak ľudská myseľ má? Mne z toho vychádza, že čas počíta našu istotu v niečo, v niekoho a v nás samých. Ja si myslím, že čas je dobrý radca a tie správne veci a ľudí nám posiela do života vtedy, keď si to zaslúžime, nemali by sme sa báť, áno občas nám dáva príučku a skôr berie ako dáva a mi máme pocit krivdy, ale práve opäť časom zistíme, že mala zmysel a posunula nás ďalej.
Hovorí sa, že v živote sú dva dôležité dátumy a to deň, keď sa narodíme a deň, keď zistíme prečo sme sa narodili. Ja viem možno, otrepaná fráza, ale aj tak si myslím, že skôr či neskôr sa naplní tá druhá polovica pre každého trpezlivého a netrpezlivého z nás. Na záver by som napísala, že keď sme niekedy smutný, nahnevaný a nevidíme z času na čas zmysel života, skúsme si s tým naším (JA) potykať, pokecať, porozumieť mu a mať s ním trpezlivosť. Nájdeme odpovede na naše otázky,
skúsme sa opýtať !!!
https://www.youtube.com/watch?v=ErvgV4P6Fzc&nohtml5=False
Celá debata | RSS tejto debaty