Sladkosť bytia na samote u lesa
13. júla 2016,
silvi,
spoločenská
Prišla som na pár dni z krásneho a rušného veľkomesta domov na nádhernú samotu u lesa a mám v sebe strašne veľa chcenia pomôcť pri všetkom, čo som kedysi robila stereotypne.
Vždy sme mali doma čo robiť, či už na poli, záhrade, alebo pri starostlivosti o hospodárske zvieratá, no popravde niekedy som túto prácu milovala, niekedy som si ani neuvedomovala tento kolobeh a niekedy mi to išlo už poriadne na nervy.
–
Ale dnes, keď som po dlhom čase pomáhala s hrabaním vysušeného sena pre zvieratá mojím rodičom, tak mi prišli tie úsmevné chvíle na nezaplatenie…strašne sa mi to páčilo. Pospomínali sme ako sme kedysi všetku tú prácu robili spolu, starí rodičia, rodičia a ja s mojimi troma súrodencami. Množstvo zážitkov sa mi vybavilo a bolo mi clivo na duši a zároveň sladko za to všetko čo som mala možnosť prežiť a prežívať.
–
Po spratanom sene a výhľade na krásne odvedenú prácu, sme si sadli k vínku, psík okolo nás šantil, počúvali sme dobrú hudbu a v zajatí nádherných hôr sme debatovali o všetkom čo sa udialo a deje v našich životoch až do splnu mesiaca. Vôbec tieto riadky som písala za splnu mesiaca, orchestra svrčkov a šumu lesa. A tak si sama do hlasitého ticha lesa vravím: Síce tu boli vždy ťažšie životné podmienky, strašne to tu milujem..:)
(Archív Silva)
