Každý deň môžeme stretnúť ľudí, ktorý nás niečím trochu ovplyvňujú. Sadnúť si do metra, alebo do inej verejnej dopravy, prejsť sa po uliciach a ísť svojím smerom tam kam chceme, znamená stretnúť určitý počet ľudí, ktorý ti dnes možno mali niečo naznačiť, niečo povedať…chudoba, bohatstvo, smiech, plač, hnev, radosť atď. sa striedajú a miešajú okolo nás každý deň.
Dnes som sa v metre nastavila na taký ten pocit nestrannej pozorovateľky, ktorá bude sledovať všetkých okolo seba s pocitom, že mi majú niečo títo ľudia povedať a to aj o sebe samej.
Nastupuje dievča, ktoré plače. Po tvári jej stekajú veľké slzy, moment, ktorý ma núti premýšľať čo sa jej stalo a ktorý robí smutnou aj mňa.
( moment skrýva odkaz : SÚCIT )
Pristupuje žena s kočíkom…matka, ktorá nevníma nič iné len svoje dieťa, ktoré sa usmieva na ňu a ona mu opätuje každý jeden jeho úsmev späť. ( NEHA )
Ďalej skupinka bezdomovcov, ktorý riešia otázku, že v ktorom parku sa asi najlepšie spí . ( či chceme, či nie… REŠPEKT )
Nastupujú štyria chalani, mladá skupinka drzých, vulgárnych chalanov, ktorý keď sú spolu cítia sa ako najväčší frajeri, ktorý môžu všetko…pocit myslieť si to im úplne stačí… ale len do chvíľe kým nezostane každý jeden z nich sám…svorka sa mení na osamelých vlkov a naopak ( STRACH )
Pristupuje staršia pani a miesto jej s úsmevom uvoľňuje mladý muž. ( ÚCTA )
Na ďalšej stanici pristupujú mladé dievčatá, ktoré riešia kto, kde, s kým, kam a prečo…povrchné a prázdne reči dievčat, ktoré v sebe zadusili svoju skutočnú krásu ( FALOŠ )
Ďalej zrelý muži v oblekoch, ktorý vyzerajú štýlovo, ale zároveň unavene. Idú z práce, riešia prácu a určite si ju nesú aj domov ( ODDYCH )
Nastupuje muž a žena – zamilovaný pár…dotyky, objatia, úsmevy a bozky ( LÁSKA )
Všetci tak odlišní a zároveň v jednom momente spolu na jednom mieste…metro, električky, autobusy, zástavky, námestia, ulice, atď. Stretávame sa všetci každý deň, stretávame sa náhodne, na chvíľu, nevieme kto sme, čo sme, čo cítime, ale stretávame sa.
Uvedomenie si toho čo máme, čo nemáme, čo chceme, čo nechceme, kam ísť aby sme sa mali lepšie a kam sa nedostať nikdy…všetko je vždy na úkor niečoho…obeta za obetu….nemôžme mať všetko….môžeme sa len uspokojovať, alebo sa snažiť, môžeme bojovať a vyhrať, alebo prehrať, môžeme klamať, ale zároveň sme klamaný sami, môžeme plakať ale nie stále a to isté platí pre smiech. Človek bol totiž podľa mňa stvorený pre viac emócií a pocitov, a tak aby sme prežili musíme prežiť a pochopiť stále viac…